Dejiny duše. Tak znie názov životopisného diela sympatickej a jednoduchej Terezky Martinovej alebo sestry Terézie z Lisieux, ktorá je ďalšou z predstavovaných patrónov SDM 2008. Napriek krátkemu životu dokázala po sebe táto mladá svätica zanechať svedectvo radikálnej lásky ku Kristovi a k Cirkvi. Dodnes je uznávanou znalkyňou duchovného života a priekopníčkou novej asketiky. Jej nesmierna túžba po povolaní učiteľa, proroka a apoštola, sa napokon zjednotila vo vedomí, že jedine v láske možno zachytiť všetky ostatné povolania. Známy je jej výrok: „Mojím povolaním je láska!“

Terezka, celým menom Mária Františka Terézia Martinová, sa narodila v roku 1873 v severozápadnom francúzskom meste Alencon ako posledné, deviate dieťa. Smrť jej štyroch súrodencov sa podpísala na zdraví matky Zélie, ktorá v roku 1877 náhle zomrela. Výchova piatich dcér tak zostala na otcovi Ľudovítovi, ktorý svoje dcéry vždy viedol predovšetkým k pokore a nábožnosti. Osobitnú pozornosť venoval malej Terezke, ktorú často brával na prechádzky v prírode a nazýval ju „kráľovnou“. Terezka bola veľmi vnímavá, citlivá, veľkodušná, vždy ochotná trpieť pre dobro a záchranu iných a už od útleho detstva prejavovala mimoriadnu duchovnú zrelosť.

Po presťahovaní rodiny do Lisieux, teda v čase, keď deväťročná Terézia navštevovala dievčenskú školu v opátstve sestier benediktínok, odišla jej sestra Paulína do kláštorného života. Terezka jej odchod z domu znášala veľmi ťažko. Už vtedy túžila po rehoľnom živote. Vstup do rehole jej ďalšej sestry Márie ju vyprovokoval natoľko, že ako štrnásťročná žiadala o povolenie vstúpiť do kláštora priamo Svätého Otca Leva XIII. pri skupinovej audiencii. K takýmto radikálnym a odvážnym krokom ju viedla jej nehasnúca a veľká túžba pracovať za obrátenie hriešnikov. Napokon sa Terezke do Karmelu podarilo dostať už ako pätnásťročnej, keď v januári 1889 prijala rehoľné rúcho a meno Terézia od Ježiša a Svätej Tváre. Jej život v kláštore, obetovaný v modlitbách za kňazov, však nebol vôbec jednoduchý, ale posiaty tŕnistými udalosťami: choroba otca, ťažké prijatie zo strany ostatných sestier, vnútorné i telesné muky pre záchranu hriešnych duší sveta. V duchu obety to všetko pokorne znášala: „Všetka moja sila je v modlitbe, v obete. To sú nepremožiteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dokážu zapôsobiť na duše oveľa silnejšie ako slová. Skúsila som to veľakrát.“ V tomto náročnom duchovnom zápase napokon dospela k viere, že v mystickom tele Krista je práve ona srdcom, ktoré horí láskou a núti údy k činnosti. Rozhodla sa preto stať srdcom, ktoré bude milovať všetkých. Sľúbila, že z neba bude sypať "ruže" dobrodení a svoj sľub aj dodržala. Na jej príhovor sa už počas jej života, no najmä po ňom, udialo veľa zázrakov, obrátení a uzdravení. Zomrela v roku 1897 so slovami: “Môj Bože, milujem ťa!”

Svätá Terézia z Lisieux bola už v roku 1925 vyhlásená za svätú. O dva roky neskôr ju ustanovili patrónkou misií spolu so sv. Františkom Xaverským, aj keď podlomené zdravie jej nedovoľovalo naplniť jej túžbu ísť na misie. Terezka sa síce dožila len 24 rokov, no zachované svedectvo jej života zostalo vzorom aj pre ľudí tretieho tisícročia. V roku 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi.