„Apoštolát ohlasovania je jedným z najkrajších a najpotrebnejších! Mladí, priblížte sa k svojim priateľom, ktorí žijú mimo Cirkvi…” (Z prednášky Piergiorgia Frassatiho katolíckej mládeži v Polone, 29. júla 1923). Autorom tejto nadčasovej myšlienky, ktorá nijako nestratila na platnosti aj na začiatku 3. tisícročia, je jeden z laických patrónov tohtoročných XXIII. osláv SDM v Sydney, „muž ôsmich blahoslavenstiev“ Piergiorgio Frassati.
Pochádzal z piemontského kraja v severozápadnom Taliansku. Narodil sa 6. apríla 1901 v Turíne ako prvé dieťa vplyvných buržoáznych manželov Alfréda, žurnalistu denníka „La Stampa“ a Adelaide, uznávanej maliarky. Napriek nábožensky striktnej výchove rodičov zažíval Piergiorgio radostné a pokojné detstvo spolu so svojou, o rok mladšou a veľmi milovanou sestrou Lucianou. Spočiatku individuálne vzdelávanie oboch detí súkromnými profesormi muselo nahradiť štúdium na štátnych školách. Piergiorgio ale ani tam výraznejšie nevynikal v štúdiu, hoci si uvedomoval jeho prvoradé postavenie. Viac sa u neho naplno preukazovala charizma v prejavovaní nesmiernej lásky a dobročinnej veľkodušnosti k slabším či neskoršia angažovanosť v rôznych školských, politických a cirkevných organizáciách.
Ovplyvnený ekonomickými a hospodárskymi problémami, spoločnosťou, ale i domácim prostredím si neskôr, počas štúdií banského inžinierstva, začal hlbšie uvedomovať silnejúci kontakt s biedou a chudobou. Napriek tomu sa tento šarmantný Talian, predstaviteľ moderného univerzitného študenta, venoval širokému spektru aktivít: atletika, lyžovanie, horolezectvo, divadelné a operné umenie, jazda na koňoch a autách. Nielen nimi sa udržiaval v zdravej psychickej i fyzickej kondícii. Každý deň sa snažil prijímať Eucharistiu a veľa nocí dokázal prebdieť v tichej adorácii. Oplýval entuziazmom, humorom a životným optimizmom. Odvaha a rozhodnutie bojovať za záchranu spoločnosti ho neopúšťali ani v období 1. sv. vojny či v čase osobných zranení z rozchodu s Laurou Idalgovou a stále silnejúcich konfliktov svojich rodičov. Aj z tohto dôvodu bol ochotný vložiť sa do aktívnej služby spoločnosti, odhodlanosti a pripravenosti podriadiť sa Božím zámerom.
Dôležitý medzník v Piergiorgiovom živote nastal 28. mája 1922, keď sa spolu s viacerými mladými začlenil do Tretieho rádu dominikánov. V súvislosti s jeho aktívnou činnosťou laického dominikána je preto potrebné spomenúť tých, ktorí sprevádzali jeho duchovný rast: saleziáni, jezuiti, dominikáni, Karol Sonnenschein či teológ Karol Rahner. Najvýznamnejšie postavenie však patrilo Panne Márii. Ruženec bol jeho duchovnou zbraňou i útechou.
Boh povolal Pieragiorgia do brán nebeského kráľovstva iba niekoľko dní pred jeho promóciou. Zomrel ako 24-ročný dňa 4. júla 1925 na následky detskej obrny, ktorá v tom čase patrila k nevyliečiteľným chorobám. Už v roku 1927 otvoril turínsky arcibiskup kardinál Fossati informatívny proces jeho blahorečenia. Mnohí za dôkaz neprestávajúceho životného šibalstva Piergiorgia označujú rok 1981. Práve vtedy našli jeho neporušené telo s úsmevom na tvári a s ružencom v rukách.
Zanechané posolstvo tohto krátkeho jednoduchého života môže byť aj v súčasnosti pre mnohých oslovujúce. Najmä v tom, že nielen slovami, ale predovšetkým skutkami a žitím úplne „všedného života bolestí a radostí“, si možno získať srdcia ľudí a pracovať na svojej svätosti budovaním spravodlivejšieho a ľudskejšieho sveta. Život Piergiorgia bol inšpiráciou dokonca aj pre pápeža Jána Pavla II., ktorý ho počas svojho pontifikátu dňa 20. mája 1990 vyhlásil za blahoslaveného.
Komentáře
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.