„Apoštolát ohlasovania je jedným z najkrajších a najpotrebnejších! Mladí, priblížte sa k svojim priateľom, ktorí žijú mimo Cirkvi…” (Z prednášky Piergiorgia Frassatiho katolíckej mládeži v Polone, 29. júla 1923). Autorom tejto nadčasovej myšlienky, ktorá nijako nestratila na platnosti aj na začiatku 3. tisícročia, je jeden z laických patrónov tohtoročných XXIII. osláv SDM v Sydney, „muž ôsmich blahoslavenstiev“  Piergiorgio Frassati.

Pochádzal z piemontského kraja v severozápadnom Taliansku. Narodil sa 6. apríla 1901 v Turíne ako prvé dieťa vplyvných buržoáznych manželov Alfréda, žurnalistu denníka „La Stampa“ a Adelaide, uznávanej maliarky. Napriek nábožensky striktnej výchove rodičov zažíval Piergiorgio radostné a pokojné detstvo spolu so svojou, o rok mladšou a veľmi milovanou sestrou Lucianou. Spočiatku individuálne vzdelávanie oboch detí súkromnými profesormi muselo nahradiť štúdium na štátnych školách. Piergiorgio ale ani tam výraznejšie nevynikal v štúdiu, hoci si uvedomoval jeho prvoradé postavenie. Viac sa u neho naplno preukazovala charizma v prejavovaní nesmiernej lásky a dobročinnej veľkodušnosti k slabším či neskoršia angažovanosť v rôznych školských, politických a cirkevných organizáciách.

Ovplyvnený ekonomickými a hospodárskymi problémami, spoločnosťou, ale i domácim prostredím si neskôr, počas štúdií banského inžinierstva, začal hlbšie uvedomovať silnejúci kontakt s biedou a chudobou. Napriek tomu sa tento šarmantný Talian, predstaviteľ moderného univerzitného študenta, venoval širokému spektru aktivít: atletika, lyžovanie, horolezectvo, divadelné a operné umenie, jazda na koňoch a autách. Nielen nimi sa udržiaval v zdravej psychickej i fyzickej kondícii. Každý deň sa snažil prijímať Eucharistiu a veľa nocí dokázal prebdieť v tichej adorácii. Oplýval entuziazmom, humorom a životným optimizmom. Odvaha a rozhodnutie bojovať za záchranu spoločnosti ho neopúšťali ani v období 1. sv. vojny či v čase osobných zranení z rozchodu s Laurou Idalgovou a stále silnejúcich konfliktov svojich rodičov. Aj z tohto dôvodu bol ochotný vložiť sa do aktívnej služby spoločnosti, odhodlanosti a pripravenosti podriadiť sa Božím zámerom.

Dôležitý medzník v Piergiorgiovom živote nastal 28. mája 1922, keď sa spolu s viacerými mladými začlenil do Tretieho rádu dominikánov. V súvislosti s jeho aktívnou činnosťou laického dominikána je preto potrebné spomenúť tých, ktorí sprevádzali jeho duchovný rast: saleziáni, jezuiti, dominikáni, Karol Sonnenschein či teológ Karol Rahner. Najvýznamnejšie postavenie však patrilo Panne Márii. Ruženec bol jeho duchovnou zbraňou i útechou.

Boh povolal Pieragiorgia do brán nebeského kráľovstva iba niekoľko dní pred jeho promóciou. Zomrel ako 24-ročný dňa 4. júla 1925 na následky detskej obrny, ktorá v tom čase patrila k nevyliečiteľným chorobám. Už v roku 1927 otvoril turínsky arcibiskup kardinál Fossati informatívny proces jeho blahorečenia. Mnohí za dôkaz neprestávajúceho životného šibalstva Piergiorgia označujú rok 1981. Práve vtedy našli jeho neporušené telo s úsmevom na tvári a s ružencom v rukách.

Zanechané posolstvo tohto krátkeho jednoduchého života môže byť aj v súčasnosti pre mnohých oslovujúce. Najmä v tom, že nielen slovami, ale predovšetkým skutkami a žitím úplne „všedného života bolestí a radostí“, si možno získať srdcia ľudí a pracovať na svojej svätosti budovaním spravodlivejšieho a ľudskejšieho sveta. Život Piergiorgia bol inšpiráciou dokonca aj pre pápeža Jána Pavla II., ktorý ho počas svojho pontifikátu dňa 20. mája 1990 vyhlásil za blahoslaveného.