V septembri si pripomenieme 11. výročie smrti jednej z najvýraznejších ženských osobností 20. storočia, Matky Terézie z Kalkaty. Útla Albánka, vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxhiuová, sa stala legendou, ktorej pamiatku si pripomenú mladí aj počas tohtoročných osláv SDM 2008. Bezprostredný vzťah k biednym, trpiacim a chorým, nesmierna láska a dobrota, hlboká viera v Boha, absolútna vernosť cirkvi. Nielen tieto, ale i ďalšie atribúty urobili z Matky Terezy najuznávanejšiu misionárku lásky, laureátku Nobelovej ceny za mier z roku 1979, ktorej zachované svedectvo života je pre súčasných veriacich silným vzorom kresťanských cností.

Narodila sa 27. augusta 1910 v macedónskom mestečku Skopje ako posledné z troch detí. Po náhlej smrti otca sa starosť o rodinu sústredila na zbožnú matku, ktorá v Agnes neustále podporovala jej obrovskú túžbu pomáhať a angažovať sa v službe biednym. Keď mala osemnásť rokov, rozhodla sa vstúpiť do Loretského rádu v Bengálsku v Indii. Tento rád v tom čase patril k medzinárodným rádom a bol riadený z Írska, takže do Indie sa mohla dostať len cez Írsko. Po dvoch rokoch sa stala nositeľkou rehoľného mena Terézia na počesť sv. Terézie z Lisieux, patrónky misionárov. Agnes alebo sestra Terézia si uvedomovala, že ju so sv. Terezkou nespájalo len spoločné meno, ale aj túžba odísť na misie. Tá sa už o niekoľko mesiacov naplnila, keď ju v roku 1929 vyslali do Indie. V indickom meste Kalkata sa v duchu hlavnej náplne loretského rádu zaoberala školskou činnosťou na škole sv. Márie, kde bola najprv učiteľkou, neskôr riaditeľkou. Práve z týchto čias pochádza jej nezabudnuteľné oslovenie „Tereza z Kalkaty“.

Počas jednej cesty vlakom do Darjeelingu v roku 1946, sa jej Boh prihovoril slovami, ktoré vniesli do jej života radikálne životné zmeny a osobité poslanie v práci s najúbohejšími. Túto situáciu neskôr sama okomentovala: „Bol to príkaz, nariadenie, absolútna istota. Vedela som, čo mám robiť, ale nevedela som ako.“  Vedomá si svojho poslania na tejto zemi, ktoré jej bolo Bohom zverené, rozhodla sa od tej chvíle naplno venovať službe najchudobnejším z chudobných, mnohým zúboženým a biednym Indom, žijúcim na periférii Kalkaty, aby začala dielo práce spásy a posvätenia. V roku 1950 vytvorila spoločenstvo sestier. V roku 1965 povýšil vtedajší pápež Pavol VI. ňou založenú Kongregáciu misionárok lásky na kongregáciu pápežského práva, ktorá bola postavená na františkánskych princípoch s dôrazom na osobnú chudobu jej členiek (charakteristické je ich jednoduché biele sárí s modrým lemovaním). Dielo Matky Terezy si postupne získavalo úctu a rešpekt nielen medzi miestnymi úradníkmi, ale aj najvyššími štátnymi predstaviteľmi celého sveta. Veď precestovala celý svet, aby mohla byť pri otváraní nových domov, hospicov, sirotincov a liečební. Dnes má kongregácia 4000 sestier, spriaznené mužské bratstvá, viac než milión laikov a 600 domov v 123 krajinách sveta.

V júli 1997 bol jej návrat zo zahraničných ciest sprevádzaný chorobou, ktorej napokon 5. septembra 1997 podľahla. Za účasti približne 300 000 pútnikov ju na Námestí sv. Petra v Ríme vyhlásil za blahoslavenú pápež Ján Pavol II.. Urobil tak v rámci svojho 25-ročného pontifikátu, aby si uctil pamiatku a misijné posolstvo ženy, ktorá si získala srdcia kresťanov i nekresťanov. Svedčí o tom fakt, že Indická biskupská konferencia a federálna vláda Indie vyhlásili deň blahorečenia Matky Terézie za štátny sviatok, pretože podľa nich sa táto udalosť týka každého obyvateľa tejto najľudnatejšej krajiny.

Matka Tereza, anjel chudobných, oroduj za nás!                                    Beata Zemančíková